Život je taký aký si ho urobíme. Môžeme si vybrať svoju vlastnú životnú cestu alebo sa len tak nechať previesť život. Len tak ho preplávať a nerobiť si starosti s ničím.
Životný príbeh
Poznám jednu osobu, ktorej životný príbeh je zaujímavý. Už je na dôchodku, ale za celý život mala veľmi podobný scenár dňa. Je tvrdohlavá, pomaly už aj hluchá, ale strojček si nechce dať. Každé ráno vstane, pozametá, poumýva všetky podlahy. Potom sa pomodlí a poobede po druhej ide na kávu do susedov. Večer, keď príde tak si pozrie ešte na chvíľu televízor a o siedmej už zaľahne. A spí aj do desiatej. Keď človek od nej chce, aby niečo uvarili, tak nie. To určite. Keď bola mladšia, tak si jej deti museli všetko vybavovať samé. Aj za ňu. Povedala: „Veď na čo vás mám.“ Je to smutné, že niekto má taký nezáujem o nič, že sa ani nesnaží o niečo iné ako to, čo robí. Jediná náplň života je potom len také sa pofľakovanie.
Každý by mal mať nejaký záujem žiť svoj život aktívne a napĺňať ho nejakými zmysluplnými záujmami, ktoré ho budú baviť. Osobne si neviem predstaviť, že by som celé dni nič nerobila a len tak sa flákala z miesta na miesto. Potrebujem mať nejakú náplň a niečo robiť. Som rada, keď niečo sama urobím. Nie, táto osoba je najradšej, keď si všetko môže kúpiť v obchode. Aby sa nič nemuselo robiť doma. Aký cieľ má potom taký život? Žiadny? Ešte by som chcela dodať, že táto osoba nemá vyše osemdesiat rokov ako sa správa, ale len vyše šesťdesiat. Nič strašné s čím by sa nedalo žiť ju netrápi. Jednoducho nechápem, prečo sa takto správa odmietavo k životu. Je to smutné, pretože netrpí len ona, ale aj všetci ostatní, s ktorými prichádza do styku. A to nehovoriac o tých ľuďoch, čo s ňou bývajú.
Život by mal byť naplnený radosťou, ale aj starosťami a nemal by byť prázdny a naplnený nezáujmom oň. Aký je to potom život, keď človeka nič nezaujíma a len tak si pláva životom? Naozaj to asi nepochopím…
